Významné mesto uprostred nížiny na Žitnom ostrove, ohraničenej ne severe Malým Dunajom a na juhu hlavným tokom Dunaja. Archeologické nálezy siahajú od staršej doby bronzovej až po Veľkomoravskú ríšu. Prvá písomná zmienka o meste pochádza z rokov 1162- 1172. Od 17. storočia sa stáva hospodárskym a kultúrnym centrom Žitného ostrova.
Dnešné mesto Dunajská Streda vzniklo podľa mestskej kroniky r. 1874 pripojením dovtedajších samostatných častí Újfalu, Nemesszeg, Előtejed k pôvodnej časti Dunajská Streda (maď. Szerdahely). Podľa spomenutej kroniky je prvý záznam o Dunajskej Strede v listine palatína a hlavného župana Loranda z r. 1250 v podobe Zerda, ďalšie záznamy sú v listinách z r. 1254-1255 v podobe Svridahel, 1270 Zerdahel, 1283 Zerdahel, 1358 Zredahel, 1786 Serdahel, od r. 1920 Dunajská Streda.
Názov mesta motivovalo privilégium, podľa ktorého sa na území dnešného mesta mohli každú stredu usporadúvať trhy. Neskôr sa však trhovým dňom stal piatok.
Darovacia listina z r. 1238, ktorou Ladislav IV daroval ostrihomskému arcibiskupovi majetok (panstvo zvané Oun, ležiace v Bratislavskej stolici a patriace dovtedy Konrádovi), obsahuje veľa dôležitých historických informácií. Spomenutý majetok sa podľa darovacej listiny nachádzal vedľa majetku ostrihomského arcibiskupstva, ktorý sa nazýval práve Zerdahel. Dunajská Streda bola teda v tom čase majetkom ostrihomského arcibiskupstva, no v neskorších listinách sa už uvádza ako kráľovský majetok.
O zložitých majetkových vzťahoch svedčí aj listina Karola Róberta, podľa ktorej Dunajská Streda a jej okolie nepatrili len kráľovi. Kráľ totiž chcel darovať majetok zvaný Pókafölde v chotári Dunajskej Stredy liptovskému komesovi majstrovi Tomášovi, no pochyboval o tom, či má právo darovať toto územie. Vyslal preto zástupcov bratislavskej kapituly, aby na základe svedectiev dunajskostredských šľachticov zistili, či je spomenuté územie Pókafölde skutočne kráľovským majetkom a vystavili o tom adekvátny dokument, tzv. metáciu.
Tento dokument z r. 1341 je vyčerpávajúcim opisom Dunajskej Stredy a jej okolia. Podľa metácie v priestore medzi Ohradami a Malými Dvorníkmi musela v tom čase ležať zaniknutá osada Chukarabonia. Osobitný význam má v dokumente aj správa o kostole sv. Juraja, prvom kostole na území dnešnej Dunajskej Stredy.
Významným obdobím ďalšieho rozvoja Dunajskej Stredy bolo 15. storočie: na základe dekrétu kráľa Žigmunda z r. 1405 sa niektoré významnejšie obce začali premieňať na mestá. Vznikali tak mestá dvojakého typu: 1. slobodné kráľovské mestá a 2. poddanské mestečká, oppidá, t.j. vidiecke sídla bez mestských výsad (Dunajská Streda, Štvrtok na Ostrove, Veľký Meder).
Väčšina obyvateľstva Dunajskej Stredy sa živila remeslami. Potvrdzuje to súpis z r. 1646, v ktorom síce o cechoch nie sú žiadne zmienky, avšak podľa priezvísk obyvateľov možno pomerne presne určiť, aké remeslá sa v meste vyskytovali. V publikácii Pozsony vármegye sa uvádza, že v r. 1660 mali v Dunajskej Strede svoj cech obuvníci, v r. 1666 klobučníci, r. 1680 debnári.
Ďalšou organickou súčasťou dnešnej Dunajskej Stredy bola usadlosť Pókatelek, ktorá r. 1341 patrila liptovskému comesovi majstrovi Tomášovi. Prvá písomná správa o obci pochádza z r. 1272 v podobe Puk, ďalšie správy sú z r. 1286 Poky, 1374 Pokateleke, 1462 Wyfalu, 1574 Tot Vyfalu, 1773 Szerdahely Újfalu. Podľa portálneho súpisu z r. 1553 patrila osada rodine Kondéovcov.
Prvá písomná správa o mestskej časti Dunajskej Stredy EIőtejed v podobe Eleuteied je z r. 1280, listina z r. 1808 ju uvádza v podobe Elö Tejed. Územie tejto časti patrilo rodinám Keresztesiovcov a Kálmánovcov.
V súpise z r. 1828 sa všetky mestské časti uvádzajú osobitne: Szerdahely s 87 domami a 657 obyvateľmi, Nemesszeg so 74 domami a 537 obyvateľmi, Elotejed so 47 domami a 342 obyvateľmi, Újfalu so 152 domami a 1101 obyvateľmi. Tieto štyri mestské časti boli od seba oddelené iba ulicami. Hranice medzi časťou Újfalu a Szerdahely tvorila Hlavná ulica, tiahnúca sa od východu na západ. Rad domov postavený na pravej severnej časti ulice tvorila časť Újfalu, na južnej strane sa rozprestierala časť Szerdahely. Časť Újfalu siahala až k Ružovej ulici. V tejto mestskej časti boli v 18. stor. postavené typické zemianske domy: jednoposchodový, neskoroklasicistický, dnes už neexistujúci tzv. Biely kaštieľ rodiny Bacsákovcov, jednoposchodový Žltý kaštieľ postavený v barokovom štýle, ktorý v r. 1770 dal postaviť biskup Mikuláš Kondé (dnes sídlo Žitnoostrovného múzea), ako i ďaľšie kúrie Erdődyovcov, Bíróovcov, resp. iných šľachtických rodín.
Mestská časť Előtejed bola typickou poľnohospodárskou usadlosťou. Domy pokryté trstinou a hospodárske budovy ani po druhej svetovej vojne nestratili svoj pôvodný charakter a v porovnaní s predchádzajúcimi stáročiami sa omnoho nezmenil ani životný štýl obyvateľov.
Rímskokatolícky kostol sa po prvýkrát spomína v listine z r. 1341, evanjelický kostol bol postavený v r. 1883. Synagóga, ktorá bola najväčšou židovskou modlitebňou na Žitnom ostrove, bola postavená v r. 1870 na Hlavnej ulici, v r. 1945 ju zasiahla bomba a v r. 1951 ju zbúrali.
V r. 1860 bolo v obľúbenom pohostinstve Zöldfakoszorú založené Okresné kasíno, ktoré bolo prvým kultúrnym stánkom mesta a jeho okolia. Ťažisko kasína bolo predovšetkým na osvetovej činnosti, ale usporadúvali sa tu aj divadelné predstavenia a iné kultúrne podujatia. V knižnici kasína bolo 1500 zväzkov kníh a za mnoho desaťročí bolo jedinou kultúrnou inštitúciou mesta i okresu. V r. 1919 bolo rozpustené, jeho bohatá knižnica chátrala a knihy sa stratili. V r. 1939 bola jeho činnosť obnovená, avšak svoju niekdajšiu úroveň už nedosiahlo, a tak v r. 1944 kasíno definitívne zaniklo.
Veľmi obľúbenými a často navštevovanými zábavnými podnikmi boli ešte pohostinstvá Zöldfa a Dobogó, v ktorých sa taktiež usporadúvali rózne kultúrne podujatia. Dobogó sa stalo v minulom storočí aj miestom volieb poslancov do Národného zhromaždenia. Bolo jedným z najstarších a najobľúbenejších zábavných podnikov mesta (v r. 1957 ho zbúrali).
Zdroj: dunstreda.sk